Samotár talentovaný

Tento na prvý pohľad nevýrazný Zborovec (rod spolu so Spiežovcami vyhľadávajúci spev v kŕdľoch či komornejších zoskupeniach vtáctva) svoju samotu nevyhľadáva. Stáva sa jej neželanou súčasťou.
Pre výnimočnosť ovládania svojho trilkovania, štebotania, švitorenia, škriekania, prespevovania, básnenia, snenia, pískania, šveholenia, čvirikania, cvrlikania, hrkútania, krákania, kvokania a či už len prachobyčajného pohvizdovania sa bohužiaľ nechtiac ocitá na okraji vtáčieho spoločenstva. To, že dokáže navyše dokonale imitovať zvukové prejavy všetkého vtáctva slovenských hôr i veľhôr mu ešte priťaží.
Na prvý pohľad to môže vyzerať, že do tejto nezávideniahodnej situácie sa Samotár dostáva pre závisť, ktorá by mohla byť silným motívom iných druhov pre vytlačenie nepoznaného, ale nie je to celkom tak.
Samotár talentovaný ani totiž veľmi nemá s kým splietať svoje všetečné a zložité melódie. Tie neraz i s kontrapunkticko - harmonickým podhubím vtáctvo, s ktorým sa vo svojich teritóriách vyskytuje, zďaleka neovláda. Jeho sporadické, zväčša vynútené pokusy o ,,umelecké" aktivity s príbuzným vtáctvom sú preň príliš nudné a nezaujímavé. Jeho výnimočný talent sa zároveň teda stáva jeho prekliatím, a je nútený uchylovať sa do samoty, kde ho vyspevovanie vlastne nebaví taktiež, nakoľko je to veľmi spoločenský tvor.
Tým sa bludný kruh uzatvára, a z vyššie uvedeného pre nás teda nebude prekvapením fakt, že Samotár talentovaný vôbec nespieva.
Živí sa napodiv prevažne hudbou.